Príbehy opatrovateliek Janky, Danky a ich babky zachytávajú problematiku – ako nám je už z názvu zrejmé – život dvoch žien, ktoré musia za svojou prácou dochádzať do zahraničia. Životy dvoch opatrovateliek, ktoré sa môžu zdať jednotvárne, no opak je pravdou.
Autorom príbehu je Stanislaw Stratchiack, nový slovenský autor, ktorý začal tvoriť pod týmto pseudonymom. Vzhľadom na to, že Príbehy opatrovateliek Janky, Danky a ich babky sú jeho prvou publikáciou a vstupom do sveta spisovateľov, nemáme ňom veľa dostupných
informácií. Veľmi príjemný a milý príbeh, ktorý zachytáva život nielen slovenských opatrovateliek ale aj najmä žien s vlastnými víziami a snami, nám autor dávkuje postupne v podobe krátkych a stručných kapitol. Cez dej odohrávajúci sa prevažne v Tirolských Alpách sa čitateľ môže postupne dozvedať viac o zákutiach povolania opatrovateliek, no tiež o pocitoch, životných útrapách a radostiach dvoch vyspelých žien.
Výpovede dvoch opatrovateliek Danky a Janky sú napísané veľmi jednoducho, ľudsky ba až familiárne. Keďže ide o autentický príbeh založený na skutočných udalostiach, publikácií to tým dodáva na vážnosti a emócií, ktorá je umocnená využívaním nárečových slov. Tie pomáhajú k lepšiemu
zachyteniu charakterov hlavných hrdiniek, ktoré sa však občas zlievajú do jednej aj napriek tomu, že autor v knihe využil veľmi príjemný motív opakovania slov, ktoré zvýšili zrozumiteľnosť a pre knihu sa stali charakteristickými. Výpovede hlavných hrdiniek môžu v niektorých momentoch pôsobiť ako ich denníkové zápisky.
Ak by sme sa na to však pozerali z tohoto hľadiska, ich výpovede môžu miestami pôsobiť príliš stroho a neosobne. To však môže byť spôsobené opisovaním veľkého množstva situácii – hutným obsahom, na tak malom priestore. Dejová linka však plynie veľmi jasne a chronologicky. Postráda však vonkajšie opisy hlavných a vedľajších postáv, sú viac zamerané na vnútorný opis a vnímanie autora, čo na druhej strane dáva priestor čitateľovi na vlastné, kreatívne dotváranie.
Kniha je obohatená o ilustrácie, ktoré príbeh oživujú. Autorsky sa na nich podieľal samotný spisovateľ, ktorý využil digitálne techniky, ktoré v konečnom dôsledku pôsobia moderne – akoby z fotky vznikla olejomaľba.
Očami hlavných hrdiniek tak môžeme bližšie nahliadnuť do problematiky tohto povolania a spolu s nimi zažívať veselé či smutné momenty, ktoré toto povolanie prináša. Autor však túto problematiku podáva nenútene a hravo, nezachádza do hĺbky. Poukazuje skôr na to, ako aj život plný útrap sa nečakane môže zmeniť na čarovnú rozprávku. Ako sa hovorí, koniec dobrý, všetko dobré. A ak si pripomenieme fakt, že ide o príbeh inšpirovaný
skutočným príbehom – viac takých zázrakov na svete prosím.